Náhle sneženie počas týždňa, sprevádzané silným vetrom nám všetkým pripravilo super podmienky na víkendový, stopercentne zimný zážitok. Už v piatok mi pár ľudí stihlo zvestovať super správu o stave a množstve snehu na Martinských holiach. Toto zimné stredisko sa každoročne chváli najväčším množstvom prírodnej snehovej pokrývky. Ale aj tak, verili by ste niekomu, keď vám povie po dvoch dňoch októbrového sneženia, že v takomto stredisku je už 80 cm snehu? Asi nie.

No bohužiaľ, alebo skôr chvalabohu, keď sme vyšli v sobotu ráno hore na Martinské Hole, bola to pravda. Cesta nebola moc upravená, popadane stromy, ktoré blokovali cestu, boli odpratane, ale aj tak, vybehnúť hore na osobnom aute bol malý risk. My sme vsadili na 4x4, a ako zaplnené tri autá sme dorazili do snehom zapadnutej a hmlou pokrytej krajiny.

Chvíľku nám trvalo, kým sme sa vôbec začali prezúvať a chystať na prvý tohtoročný výšľap k rotunde, čo je vlekárska chatka na najvyššom bode zjazdoviek tohto strediska. Postupne sme sa už spoznali so snehom a odhodlaní na šliapanie vo vysokom snehu nás prijeme prekvapil už trochu vydupaný chodník po zjazdovke. Na tomto chodníku sa nás stretlo trošku viac a všetci sme sa stretli aj na samom vrchole pri rotunde. Tu bolo jasne vidieť, že vietor počas sneženia bol prudký a tak aj sneh tu bol sfúkany. Kým sme čakali na posledných členov dnešného prvého pojazdu, trošku sme vyhecovali Riša Rákocziho na pár kúskov na krátkom zábradlí k rotunde.

Ďalšie kroky smerovali čerstvým prašanom smerom na ratračku. Čo je cesta vedúca až k vysielaču. Aj keď tento úsek má len niekoľko stoviek metrov, je to južnejšia časť kopca a určite si vieš predstaviť, koľko tam bolo čerstvého snehu, keďže cele dva dni počas hustého sneženia fúkal severák. Táto nebeská chvíľka v prachu mi osviežila všetky suché letne vrásky na tvári a cítil som sa ako niekde na Aljaške. Chvíľku sme sa presúvali po ratračke smerom nadol a po pár metroch sme si to znova namierili do lesa. Tento les mám pod nosom už od začiatku svojho života na snowobarde, ale ešte nikdy som si ho tak neužil ako dnes. Úžasný prašan v riedkom lese bez dotyku vetra sa po každom vhupe a každej zatáčke rozletel spod snowboardu ako páperie.

Jedna jazda a mal som z nej taký skvelý pocit, ako keby som jazdil neskutočný prašan celý deň. Jedna jazda, aby my došlo, ako my chýbal tento pocit. Jedna jazda a zase sme skončili cela grupa pri vodárenskej chate a zase sme si tu spolu postavili prvý menší BC skok na najtradičnejšom mieste. Tino zase testoval, ja som sekundoval a za nami ďalší a ďalší, až kým sme nezhodnotili až príliš rozbitý dopad. Niekto nabažený, niekto s plnými zubami a premrznutý od ničnerobenia a niekto ešte s veľkou chuťou ďalej jazdiť sme sa pobrali smerom k autám na parkovisko. Dve hodiny po obede nie je čas na to, aby sme sa v deň prvého pojazdu odstrelili z hmlou zapadnutých Martiniek.

Ďaleko v hmle s viditeľnosťou 20m Erik zbadal veľké zábradlie. Jeho fatamorgánu sme si nešli overiť, ale rozbehli sme sa opačným smerom k starej chate. Tam som mal už dávnejšie vyhliadnutú veľkú oceľovú búdu, v ktorej parkujú LKTčko a dá sa pri troche šťastia jazdiť ako super wallride. Snehu bolo až až, takže wallride bol reálny a kým sme si ho prichystali, chalani si na asi meter vysokom múriku postavili paletu, pred ňou mini kicker a strieľali to ponad ňu priamo na flat, ako Stevie Bell v That videu. Janko Kulich zapiekol fs 180 lazy style na jeho oddrbané chrupavky a takisto aj Maťo Dolník pretiahnutú stoosmičku priamo na fotku.

Po menších úpravách prišiel čas aj na wallride. Na ten trebalo trošku väčšiu rýchlosť ako sme mohli vyvinúť a najlepšie to šúchalo Mišovi Husárovi, za ktorým zostala len rozbúrená hmla a nemí výraz na tvárach všetkých ľudí stojacích naokolo.

Odtiaľto sme si to už namierili do pohostinstva pod vstupnou rampou na Martinské Hole. Pri haluškách a kofole sme splodili myšlienku ďalšieho dňa a tak ešte v sobotu v noci sme sa ocitli v apartmáne na Skaleke pri Kremnici a po menšej kalbe, ktorá trvala do tretej ráno sme šli objavovať zákutia Skalky.

Hneď z rána tu bolo kopec bežkárov, čo ma dosť miatlo a ako som hľadal tak som hľadal, žiadny kopec som nevidel. Len rovné bežkárske trate a vysoký vysielač. Toto bol však len prvotný pocit a po chvíli šliapania a brodenia sa v cca 50cm snehu sme sa dobojovali až k zjazdovke s lanovkou. Na zjazdovke to so snehom vyzeralo biedne a myslím, že miestami tam nebolo ani 10cm. Niekomu vadilo niekomu nie, ale spustili sme si to dole kopcom, až k jednej na zjazdovku prichádzajúcej zvážnici. Toto miesto malo veľmi dobre podmieky k postaveniu nejakej srandy a keďže sme mali so sebou aj Dušana Antalíka (majster CS v BMX) na snowscoote, postavili sme taký menší dirt skok a začali sa šantiť.

Hneď vedľa sme postavili ešte menší skok len pre naše dievčatá a potom padlo za obeť jeden zlomený strom. Ďalší malý kicker v lese a mohli sme dupať. Ako Huso povedal „netušil som, že to môže byť taký super spot“.

Po fajn pojazde sme sa pustili do ťažkého šliapania hore zvážnicou v hlbokom a odmäknutom snehu. Super víkend a prvý tohtoročný stret s nebeským snehom sa vydaril na jednotku.

Text: dude

Foto: MI$O